„Povedal(a) si, "milujem ťa". Prečo je to tak, že to najneoriginálnejšie, čo môžeme povedať jeden druhému je zároveň to, čo tak veľmi potrebujeme počuť? … Nikto z nás to nepovedal prvý, no aj tak, keď to vyslovíš ty a vyslovím to ja, rozprávame ako divosi, ktorí sa naučili dve slová a tie uctievajú.“
/Jeanette Winterson: Zapísané na tele / Written on the Body/
LOVE PORTRAIT nie je zobrazením žiadnej konkrétnej lásky alebo príbehu o nej. Je to zvádzajúci energetický tok naživo vytváranej hudby, subtílne submisívna performancia dvoch obnažených tiel a dvoch do seba zamilovaných pisoárov „od Marcela Duchampa“. Nakoniec aj svetelná hravá show, ktorej sa nikto z divákov nemusí už iba prizerať, ale na chvíľu sa do nej trebárs ponoriť.
***
Nasledujúce hodnotenia k predstaveniu vznikli v rámci projektu Tanečná sezóna 2018/2019 – celoslovenský projekt analýz predstavení súčasného tanca a diskusií, ktorý z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
O predstavení diskutovali: Michaela Pašteková, Katarína Cvečková
Michaela
Potom, ako sa na javisku objaví text o láske medzi dvoma mužmi, vzápätí vyjdú z oboch strán dvaja performeri, muž a žena, majú na tele pripútané pisoáre, pomalým pohybom sa stretnú. Za nimi je na javisku pult s technikom a dj, ktorý naživo hrá. Pisoáre zavesia na laná, a tie zostávajú visieť celé predstavenie. Niečo na nich napíšu, ale čo, zistíme až na záver, alebo vôbec, lebo sú tak otočené, že treba k tomu podísť, aby sme tam dovideli. Píše tam Milujem ťa. Pisoáre sa stávajú objektami, ktoré nenesú ďalší význam, sú zavesené, zostávajú prázdnym scénickým prvkom, ktorý skôr akoby zavadzal performerom.
Hoci ani jeden z performerov nie je tanečníkom, je medzi nimi rozdiel v miere ovládania tela, musím tu vyzdvihnuť viac Heidi Šinkovú, ktorá oproti Tilajčíkovi, možno aj pre jeho veľmi výstredný zjav, dá sa povedať teatrálne pôsobiacu figúru, presvedčivejšie pôsobí v pohybových obrazoch. Heidi má veľmi elegantné pohyby, táto dvojica pôsobí naozaj kontrastne spolu. Snažili sa síce podporovať sa pohybom, ale o to viac vyznieval ten rozdiel a žiaľ aj v konečnom dôsledku choreografia pôsobila mierne kostbato. Najmä keď pisoáre ohrozovali pohyb a to vytváralo skutočne nervozitu u diváka, či sa im niečo neprihodí.
Čo sa týka témy – išlo o pomerne jednoduchú premisu – lásku dvoch ľudí, ktorí sa zbližujú.
Na záver, keď performancia skončí ešte 15 minút hrá hudba, pripomínalo mi to teda vyprázdnený klub, alebo klub pred koncom party. Vyskakovali mi mnohé otázky – prečo pisoáre, prečo títo netanečníci, prečo sa v texte vyskytujú dvaja muži a ich láska, no na javisku boli muž a žena a čo má znamenať ten rozpor, alebo nedôslednosť – či má vypichnuť univerzálnosť alebo má len navodiť atmosféru. Práca s objektom bola pre tvorcov jednoznačne prioritou, ale to ako a prečo si zvolili pisoáre, ktoré nesú navyše duchampsovský význam ako ready made umelecké diela, či to nebola náhoda, proste ako hocičo, čo im bude určovať, limitovať pohyb. Ale ešte by som rada vypichla jednu vec, že každý sa zaoberal svojim objektom, každý si rozhýbal jeden z pisoárov, k interakcii dochádzalo minimálne, čiže sami vytvárali vzruch a sami sa mu potom vyhýbali, uhýbali pred ním. Čiže navádzali ma k myšlienkam, že vo vzťahu je často problém to, že si sami kladieme prekážky, venujeme sa nejakej predstave, alebo láske ako takej, ale nebudujeme vzťah, lebo ani oni na javisku pri tých akciách ťažko mohli budovať vzájomný vzťah. Bol to obraz samoty. No neviem, či už trochu, s odstupom času aj nenadinterpretujem.
Katarína
Predstavenie sme videli ešte pred začiatkom tohto projektu hodnotenia diel, takže analýza bude ovplyvnená aj väčším časovým odstupom od vzhliadnutého diela a tým, že sme to nepozerali s vedomím, že to budeme rozoberať. Ale to, čo sa dá povedať aj s odstupom, že je to ďalší projekt, na ktorom spolupracoval Jaro Viňarský, a ktorý vznikal s performermi nie tanečníkmi. Začínal projekciou textu na scénu, a spôsob ako text pribúdal navodzoval dojem, že ten text teraz niekto píše live - podobne ako to bolo v minuloročnej work in progress ukážke Viňarského vlastného projektu na Festivale Kiosk. Text nás informuje, že muž stretol ďalšieho muža, že to, o čom dielo bude hovoriť, je láska.
Love Portrait je ako aj názov naznačuje teda o láske, ale možno ešte viac o oscilácii medzi vzďaľovaním sa a približovaním, performeri pisoármi hýbu, viackrát ich rozkývu, dokonca prichádza k schválnemu ohrozovaniu performerov, keď sa chcú v priestore hýbať. Žiaľ, často vznikal dojem, že je to naozaj nebezpečné, bála som sa o nich, i keď to sčasti podčiarkovalo skutočnosť, že to, čo do nich napísali ich rovnako atakuje ako samotné pisoáre. Išlo tak trochu aj o hru s tými magickými slovami – Milujem ťa, ktoré nedokážeš len tak povedať, ktoré sú spojené s niečim banálnym, prízemným ako sú pisoáre, takže tie slová nielenže majú svoju silu, oni doslova atakujú.
Zaujímavý moment v kontexte tvorby Jara Viňarského je vnímať toto dielo ako súčasť jeho výskumu diváckej interakcie, ktorá je tu dopredu neoznámená a nejednoznačne definovaná. Týka sa najmä záveru predstavenia. Končí v tme (celé predstavenie tvorcovia pomenovali ako hru svetla, tmy a živej hudby), no koniec je otvorený, akcia ustáva, performeri zostávajú na javisku len tak sedieť, hrá už iba dj set. Nesmeruje to k extatickej party, skôr k meditatívnejšej chvíli, spoločnému zdieľaniu situácie. Ale nie je to úplne zrejme, čo sa od diváka na záver očakáva, napísané je to síce v anotácii ale bez nej je to veľmi otvorené – v podstate sa na každom jednom uvedení diváci zrejme môžu rozhodnuť rôznym spôsobom, spontánne. Či jednoducho odídu bez potlesku, či zotrvajú v tej spoločnej chvíli, či zostanú pasívni, alebo napríklad niečim prispejú do tej záverečnej scény, ako to spravili dve slečny na premiére, ktoré odišli a niečo na pisoáre aj samy dopísali a potom zostali chvíľu ešte sedieť na javisku.
